GUY GILBERT: JEANNOT

            Moje prvé stretnutie s Jeannotom sa odohralo v kúte medzi smetnými košmi. Komentoval situáciu slovami, ktoré presne vystihovali to, čo prežíval doma: „Tie popolnice aspoň držia hubu!“ Mal tým na mysli vrieskanie, akým sa každodenne častovali tí, ktorí tvorili trosky jeho rodiny.
            Raz sa v mojej prítomnosti dohadoval so svojimi štyrmi bratmi o tom, z koho ktorý z nich pochádza. Potrebovali vyriešiť istý veľmi chúlostivý problém. Postupne totiž poznali celkom šesť nevlastných otcov. Nehovorili o tom prvý raz, ale po nekonečnom pretriasaní veci ani tentokrát k ničomu nedospeli.
            Na jeho hlbokú citovú traumu ma upozornil sudca, pred ktorým sa chlapec chvíľu pod chvíľou ocital, vždy v sprievode dvoch strápených policajtov.
            Nijaký vychovávateľ nenašiel dosť odvahy, aby sa pokúsil zozbierať črepy jeho osobnosti. Štyri pokusy o samovraždu – z toho dva myslené úplne vážne, ma presvedčili o tom, že bude nesmierne ťažké spájať do všetkých strán rozmetané úlomky duše tohto ešte dieťaťa.
            Jeannot vyrástol len tak, na chodníku, vyškolila ho ulica. Veľmi rýchlo zistil, že ľudia mávajú peniaze u seba. Čoskoro získal znamenitú zručnosť. Vyhliadnuté obete vôbec necítili, ako im mizne peňaženka z tašky. Napriek tomu ho párkrát chytili. Niekoľko menších trestov zniesol celkom ľahko, ale šesť mesiacov vo väzení ho zničilo. Tam sa zrodili jeho pokusy o samovraždu. Najprv siahol po povraze, potom po žiletke, potom to skúsil s liekmi...
            Nakoniec skúsil pracovať. V tej dobe som sledoval každý jeho krok. Z práce sa vracal preťažený, skľúčený, so skleneným pohľadom a zakaždým si na papieriku prepočítaval odpracované hodiny.
            Až raz prišiel k nám do strediska výborne naladený a ohodený. Cestou do práce mu totiž padol zrak na objemnú náprsnú tašku. Neodolal. Nevidel dôvod, prečo opäť ísť do práce, keď takto ľahko prišiel k celomesačnej výplate.
            Od tej doby to už skúšal takto. „Zarobil si“ desaťtisíc frankov mesačne, „nezdaniteľných“, ako hovoril. „V každom prípade som si už vybral. Ak ma chytia, zaplatím za to. Ale naspäť už nemôžem. Mamonár ale nie som, hneď všetky peniaze roztočím s kamarátmi.“
            Z času na čas sa naozaj ocitne vo väzenskej cele, kde si to dokáže celkom pohodlne zariadiť, a tam, v pustovníckej samote, veľa číta a píše básne.
            Jeho život sa takto pohybuje medzi prepychom, keď je na slobode a mníšskou väzenskou strohosťou. Celkom sa mu to zapáčilo, až na vzácne okamihy skľúčenosti, ktorú však dokáže rozptýliť návšteva alebo niekoľko pohľadníc s pozdravmi. Čo naňho platí, je priateľstvo a dôvera, ktoré sa mu aj ja snažím dávať najavo. Oboje naliehavo potrebuje, ale nič z toho zatiaľ nedokáže zmeniť smer cesty, ktorú si vybral.
            „Ale naskytla sa mu vôbec možnosť voľby?“ pýtam sa. Od narodenia nemal nijaké vyhliadky do budúcnosti, bol prakticky bez školského vzdelania a nespôsobilý pracovať, na druhej strane ho oslňoval lesk peňazí a blahobytu, ktorý videl všade navôkol a ktorý si šikovne vedel zadovážiť. Akú šancu do života vlastne tento chlapec dostal?
            Žiaľ, nie je výnimkou. Na rovnakej šikmej ploche sa pohybuje dosť mladých ľudí, ktorých poznám. A nebudeme na tom môcť nič zmeniť, pokiaľ peniaze a vlastný prospech budú pre spoločnosť predstavovať najvyššiu hodnotu – najvyššiu métu, to jediné, na čom záleží a k čomu sa človek má dopracovať.
            Jeannot a všetci tí mladí, s ktorými sa stretávam, sú živým dôkazom toho, že naša západná spoločnosť ťažko chorľavie. „Čo môžem urobiť pre vašich chlapcov?“ pýtajú sa ma ľudia často. A hneď mi ponúkajú peniaze. Chcú sa len rýchlo zbaviť problému, zavierajú oči a uši. Pritom títo chlapci potrebujú viac ako peniaze.
            Zločinnosť je niekedy v jadre zdravá reakcia. Znamená odmietnutie, revoltu proti prehnitiu našej spoločnosti. Možno tá zločinnosť ukrýva v sebe viac odvahy než trpné prijímanie skutočnosti. Možno sa za ňou skrýva väčšia dávka poctivosti ako za chovaním tých, ktorí sa snažia získať čo najviac takzvanými legálnymi cestami...
            Často sa tvrdí, že delikventi sú podpriemerní jedinci, slabosi neschopní vzoprieť sa svojim „zlým sklonom“ a odolať lákadlám „ľahkého života“. Nie je to pravda. Naopak, práve preto, lebo vyrástli pod priamym tlakom násilia a zla, odmalička boli nútení mu čeliť, práve preto viac ako priemerný občan odmietajú aj nespravodlivosť a nehumánnosť vo svete.
            Tí mladí majú v sebe neuveriteľnú veľkodušnosť a vnútornú slobodu. Ich odpor voči „normálnemu“ spôsobu života predstavuje mimoriadne prevratnú silu. Volá do nebies, že my, ktorí sme dostali lepšie vyhliadky pre život v budúcnosti, sa uspokojujeme len s tým, že ich trestne stíhame.

(zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)